Krik náš každodenný. Časť II. Regulácia emócií.

Rozhovor na túto tému sme uskutočnili s pani Mgr. Erikou Bílikovou.

Mgr. Bíliková je klinická psychologička a psychoterapeutka. Je súčasťou tímu Slovenského inštitútu v psychotraumatológii a EMDR terapii a súčasťou Dialógu - Slovenského inštitútu pre vzdelávanie v Gestalt psychoterapii. Venuje sa psychoterapii detí, teenagerov a taktiež psychoterapii dospelých. Pracuje aj s rodinami.

Akým spôsobom môžeme deťom pomôcť zvládať ich emócie?

Zvládanie emócii sa u detí deje cez koreguláciu - deti potrebujú vedľa seba rodiča, ktorí ustojí ich emócie a pomôže im ich upokojiť. Niekedy sa radilo, aby sme kričiace, nahnevané deti zatvorili samé do detskej izby, aby sa takto upokojili. Dnes už vieme, že to boli rady, ktoré prispievali k pocitom opustenia, zahanbenia a deti sa takýmto spôsobom nijako nenaučili so svojimi emóciami narábať.

Dieťa sa nenaučí zvládať svoje emócie samo od seba, ale cez rodičov, tým, že sme prítomní a čo najviac pokojní, stabilní. Čím je dieťa menšie, tým viac potrebuje, aby sme mu pomohli upokojiť sa. Je vrodené, že dieťa sa upokojí najviac fyzickou blízkosťou rodiča, ktorý je preňho bezpečný. Neexistuje iný spôsob, ako ho to naučiť. 

Dieťa vníma a vidí  - ako narábame so svojím hnevom, strachom, úzkosťou, radosťou. So svojimi emóciami si neporadí  v izolácii, potrebuje našu pomoc. Keď plače, potrebuje byť utíšené. Už od malička sa snažíme na kričiace dieťa reagovať s čo najväčším kľudom. Čím pokojnejší je náš nervový systém, tým skôr sa upokojí nervový systém dieťaťa. Potrebuje aj uznanie svojich emócií, niekedy sa upokojí už len tým. Už začiatkom školského veku dokáže dieťa svoje emócie zvládať oveľa lepšie, pokiaľ si zažívalo koreguláciu. Tým ako mozog dozrieva, afekty už nemajú takú intenzitu ako predtým v období vzdoru, čo je približne medzi 2. - 4. rokom.

Čo môžeme robiť my - rodičia preto, aby sme kričali menej, aby nás neovládol hnev a nekričali sme na deti?

Je to niekedy ako začarovaný kruh - deti kričia, rodičia kričia na ne, následne deti kričia naspäť a je to celé zacyklené, nevieme sa z toho niekedy vymotať. Vždy je rodič ten dospelý, ktorý potrebuje zvládnuť danú situáciu a svoje emócie. 

Keď niekto vedľa nás kričí, neprestáva to, nevieme si pomôcť, môže sa v nás spustiť reakcia ohrozenia - buď útok, útek alebo zamrznutie. Útok môže byť, že začneme kričať, máme chuť dať dieťaťu možno aj po zadku, sme podráždení a útek je zase chuť odísť, stiahnuť sa, nerozprávať, alebo ideme do zamrznutia, sme paralyzovaní jeho krikom a nevieme si vôbec poradiť. 

V situácii, keď naše dieťa veľmi kričí, neprestáva, je oveľa náročnejšie ostať v kľude. Ale dôležité je vedieť si svoj hnev uvedomiť a mať spôsoby na jeho zvládnutie. Pomáha napr. párkrát sa predýchnuť. To, že sa dostávame častejšie do vyššie spomínaných reakcií, sa nám môže diať aj vtedy, ak máme nespracované témy zo svojho detstva, keď sme zažívali my sami krik alebo aj fyzické tresty. Potrebujeme mať svoje spôsoby ako zregulovať svoje emócie, ako sa ukľudniť. Je to väčšinou taká priama úmera, že čím je viac rodič unavený, nemá sociálnu podporu a pomoc, tak tým viac nemá kapacitu ustáť emócie svojho dieťaťa. Je preto veľmi dôležité mať priestor aj pre seba, aspoň na chvíľu každý deň, mať svoje zdroje. Hlavne kým je dieťa malé, to nie je jednoduché. To ako vieme zvládať svoje emócie, aj emócie dieťaťa veľmi súvisí s tým, ako sme sa my naučili regulácii zase od svojich rodičov.

Ako je to s obdobím vzdoru?

Obdobie vzdoru je naozaj pre väčšinu rodičov veľkou výzvou a jeho intenzita  súvisí dosť aj s temperamentom dieťaťa. Pokojnejšie deti zvyknú byť viac kľude a nemať také intenzívne výbuchy emócii. Temperamentnejšie deti mávajú intenzívnejšie afekty, často sa hádžu o zem, dlhšie trvá utíšiť ich. Tu neplatí, že jedno je lepšie ako druhé. Každý temperament má svoje výhody a je v poriadku taký, aký je. Temperamentnejšie dieťa nie je horšie ako iné, len jeho emocionalita je intenzívnejšia.

Medzi druhým a tretím rokom si dieťa začína viac uvedomovať svoje “ja” a začína vnímať oddelenie sa od rodiča, zvyčajne matky. Predtým to vníma tak, že matka a ono sú akoby jeden celok a zrazu prichádza pocit “ja sám”, ja niečo dokážem samé, ja niečo môžem, ja som oddelené. Čiže vtedy začína to obdobie, ktoré rodičia dobre poznajú a to “ja,  ja, ja sám!”, teda obdobie, kedy dieťa chce všetko skúsiť a experimentovať. Taktiež vtedy začína objavovať svoj hnev, skúša intenzitu hlasu, kričí, búcha, buchne nás, “experimentuje s hnevom”, ale ešte si s ním nevie poradiť. Každá emócia začína v tele a keďže je jeho mozog ešte nezrelý, tak to vníma ako nejaký pocit v tele, niečo nepríjemné a preto potrebuje tento pocit dostať zo seba von. Preto dieťa “vybuchne” - jeho emócia ide von a tým sa zbavuje svojho vnútorného napätia.  

OZ Podpor MAmu

Spracovala: Monika Šuteková