Krik náš každodenný. Časť III. Úkažky na reálnych prípadoch zo života.

Rozhovor na túto tému sme uskutočnili s pani Mgr. Erikou Bílikovou. 

Mgr. Bíliková je klinická psychologička a psychoterapeutka. Je súčasťou tímu Slovenského inštitútu v psychotraumatológii a EMDR terapii a súčasťou Dialógu - Slovenského inštitútu pre vzdelávanie v Gestalt psychoterapii. Venuje sa psychoterapii detí, teenagerov a taktiež psychoterapii dospelých. Pracuje aj s rodinami.

Povedzme si nejaké praktické rady, napr. ako na vzdor pri odchode z pieskoviska?

Pri dieťati, o ktorom vieme, že máva problém odísť z ihriska, je potrebné, dať mu dostatočne dopredu vedieť, že za nejaký čas odchádzame. Môžeme povedať napr.: “O desať minút odchádzame,” síce dieťa ešte nemusí rozumieť tomuto časovému pojmu, dáme mu tak informáciu, že má ešte čas dohrať sa, ale o chvíľu oznámime, že odchádzame.

Keď sa dieťa hrá, je úplne ponorené do svojej hry a my ho odchodom z nej vytrhneme. Potom je pochopiteľné, že sa mu to nepáči, hnevá sa a protestuje. Preto treba dať dieťaťu dopredu vedieť, čo sa bude diať a že hra o chvíľu  skončí.

Ďalej je to práve o hraniciach - aj keď sa to dieťaťu nepáči, nechce odísť z pieskoviska, lebo je to príjemné miesto a chcelo by tam zostať, tak keď povieme, že je čas odísť a stojíme si za tým, tak tým sa dieťa učí rešpektovať nami dané hranice. Keď plače alebo kričí, tak to potrebujeme zvládnuť čo najpokojnejšie, zopakovať mu, že je čas ísť, ako sme sa dohodli a je dôležitá dôslednosť, dodržať čo sme povedali.

Určite nie je vhodné, ak dieťa nechce odísť, vybrať sa preč bez neho a nechať ho tam, či si to všimne alebo sa mu schovať. Keď dieťa zrazu rodiča nevidí, prípadne vidí ako rodič od neho odchádza, tak to môže spustiť silný pocit strachu, opustenia a to sú veľmi emotívne zážitky, ktoré si deti pamätajú a ukladajú sa im aj do budúcna. Čo najpokojnejšie zopakovať, že sa ide domov a nebáť sa protestujúcich emócii dieťaťa.

Ako je to pri odchode z ihriska pri väčších deťoch (3 a viac ročné)? Oznámime dopredu, že pôjdeme preč, menšie dieťa ľahko vezmeme, pri väčšom to už býva problém.

Môžeme skúsiť povedať: “Viem, že sa ti na ihrisku páči, chcel/la by si tu ešte ostať, je však čas ísť domov.” Vezmeme ho za ruku a ideme. Pokiaľ sa vytrhne a “hodí sa o zem”, tak ho z nej nebudeme nasilu dvíhať. Každá emócia ako príde, tak aj odíde, je dôležité ostať nablízku a chvíľu počkať, kým sa upokojí. Nemôžeme byť donekonečna na ihrisku. Tu sú naozaj dôležité naše hranice. 

Používame krátke vety. 

Pretože, keď sa dieťa veľmi hnevá a je v silnej emócii, vtedy nefunguje, keď mu niečo rozprávame, vysvetľujeme, vtedy mu naozaj treba hovoriť iba základné, krátke vety: “Musíme ísť domov, inak sa to nedá.” 

Dieťa sa postupne učí, že to tak naozaj platí, nedá sa ostať na ihrisku. Je to dlhý proces, kým sa toto dieťa naučí a naučí sa rešpektovať hranice. Dôležité je, aby sme to s kľudom ustáli aj keď sa dieťa hádže o zem a ostatní sa pozerajú (súdenie od okolia, pocit hanby).

Dôležité je, aby sa dieťa naučilo, že keď sa hnevá, neznamená to, že je zlé alebo ho nezvládame, ale že má iba intenzívne emócie. A keď už naozaj nechce ísť a inak sa to nedá, tak my sme tí dospelí, ktorí musíme situáciu zvládnuť. Samozrejme nie násilím, ale vezmeme ho za ruku, aj keď sa mu to nepáči, prípadne ho zdvihneme na ruky.

Keď už sa dieťa "hodí o zem", máme ho nechať tak, kým jeho emócia prejde alebo ho nejakým spôsobom presvedčiť, aby sa zdvihlo, resp. pomôcť mu upokojiť sa z tej emócie?

V tom afekte na zemi je vypnutý premýšľajúci mozog dieťaťa a vtedy je dôležité len s pokojom krátko na dieťa prehovoriť: “Vidím, že sa hneváš, som tu pri tebe,” a naozaj fyzicky pri ňom ostať.

Dôležité je po odznení afektu, nadviazať opäť vzťahové spojenie, aby dieťa nedostalo správu, že je zlé, keď sa nahnevalo, alebo že bude potrestané. Niekedy rodičia chcú, aby bolo dieťa vo svete priebojné, vedelo sa za seba ozvať, malo svoj názor, aby sa vo svete vedelo prejaviť a na druhej strane ho trestajú za hnev, nemôže ho prejavovať, nemôže kričať, plakať, nemôže sa ozvať. Z takého dieťaťa môže vyrásť dospelý, ktorí sa bojí prejaviť sa, môže sa dostať do zneužívajúcich vzťahov, kde sa k nemu druhí nebudú správať vhodne, kde mu budú prekračovať jeho hranice. Je dôležité dať dieťaťu správu, že sa môže hnevať a iba sa musí hnev naučiť prejavovať adekvátne, tak, aby druhým neubližovalo.

Niekedy keď je dieťa v afekte, tak pomáha zapnúť horný mozog. Odvedieme pozornosť, napr. pozri čo je tam a zapne sa mu zvedavosť. Toto radí napr. aj Prof. Daniel Siegel, ktorého som už spomínala. To však neznamená, že ignorujeme emóciu dieťaťa, my sa k tomu môžeme potom vrátiť a porozprávať sa s ním, čo ho nahnevalo. Tento spôsob môžeme použiť, keď dieťa naozaj už nevie vyjsť z emočného stavu, ktorý ho zaplavil a ani pokojné uznanie emócii nepomohlo.

Ako reagovať, keď si chce dieťa krikom vydobiť svoje, napr. v obchode vidí peknú hračku a krikom chce dosiahnuť, aby sme mu ju kúpili? Samozrejme, začína tam už aj tlak okolia, ostatní pozerajú, čo sa deje, prečo mu ju nekúpime. Ako vtedy vysvetliť dieťaťu, že takýto krik nie je cesta, aby si vydobilo svoje?

Toto sú pre rodičov náročné situácie, je tam už aj ten tlak okolia, môžeme sa aj zahanbiť, čo si druhí pomyslia. Tu je však dôležité, aby dieťa nemalo opakované skúsenosti, že keď začne kričať, my sa toho zľakneme a ono dostane to, čo chce - kúpime mu hračku, vyhovieme mu, pretože to potom začne byť jeho spôsob, akým si bude získavať pozornosť a to, čo chce. Naučí sa, že keď je takáto situácia, tak rodičia urobia to, čo chcem ja. 

Dôležité je preto ustáť tieto situácie, zvládnuť ich a dať dieťaťu jasnú hranicu, napr. budeme v potravinách, tak si môžeš vybrať jednu vec a toto samozrejme dodržať, aby vedelo, že to platí.

Alebo ak je to už naozaj neúnosné a nič nepomáha, tak povedať: “Ak budeš stále kričať, budeme musieť odísť z obchodu,” a toto opäť dodržať a odísť. Dieťa sa touto skúsenosťou opäť učí - mama to takto povedala, ja som kričalo a naozaj sme odišli. Preto musia platiť dôsledky, aké dieťaťu povieme.

Ako to je s trestami/ zákazmi kvôli kriku (zakážeme nejakú hračku, tablet)? Napr. dieťa nás nepočúvlo a hnevalo sa, kričalo na nás pri odchode z ihriska alebo v obchode, tak mu doma dáme nejaký trest.

Takéto tresty a zákazy nefungujú. Možno na krátku chvíľu zafungujú, ale z dlhodobého hľadiska nemajú efekt. To čo naozaj funguje, je náš vzťah s dieťaťom, ako k nemu pristupujeme s čo najväčším kľudom, správame sa k nemu ako chceme, aby sa správalo k iným. Netrestáme ho za krik, lebo vieme, že ho prevalcovala nejaká emócia a chceme ho naučiť, ako ju má zvládať. 

Vždy keď si zažije, že ono kričalo a my sme ostali pokojní a upokojili ho, tak sa v jeho mozgu budujú neuronálne okruhy zodpovedné za reguláciu a zvládanie emócii a tým, že dieťa si opakovane zažíva, že my ustojíme jeho emócie, keď je dieťa väčšie, tak už má tieto okruhy vytvorené a vie zvládať svoje emócie aj bez našej prítomnosti. 

Deťom, ktoré si toto nezažívali, potom v dospelosti nevedia svoje emócie regulovať a narábať s nimi. Sú nimi zaplavení, vybuchujú. Alebo ich potláčajú, majú úzkosti, depresie, niekedy sa ich snažia utlmiť nevhodnými spôsobmi napr. alkoholom, veľa pracujú a pod. Naučiť sa spôsobom a stratégiám na ich zvládnutie, sa dá aj v dospelom veku.

Čo robiť vtedy, keď potrebujeme byť s dieťaťom niekde na určitý čas, čo býva veľakrát veľmi náročné?

Tu je dôležité vedieť, že čím viac dieťa cíti stres, tým viac ide do afektu a do intenzívnych emócii. Preto sa snažíme mať napr. ráno pred odchodom z domu, dostatočný časový priestor, aby bola doma čo najväčšia pohoda. Nebudiť dieťa na poslednú chvíľu, nenaháňať ho.

Nervový systém detí funguje tak, že je na nás napojený. Dieťa preto vníma a zachytáva náš emocionálny stav a to cez zrkadlové neuróny. Čím je rodič viac v kľude, tým je aj dieťa viac v kľude a čím viac je rodič nervózny, kričí, tým je aj dieťa vo väčšej nepohode, v strese.

Odporúčam zaviesť si určité pravidlá na odchod z domu. Napríklad, dať si nejaké vizuálne znamenie - keď bude ručička na hodinách v nejakej polohe, tak vtedy sa obliekame. Aby to pre dieťa bolo predvídateľné a platilo, teda dieťa vedelo, že vtedy má vykonať nejakú činnosť, napr. obliecť sa a samozrejme, my na tom musíme trvať.

Ak je to tak, že dieťa ráno pozerá televíziu a pritom nevníma nič iné a rodič ho chce zrazu od nej odtrhnúť, dieťa je nahnevané, že má zrazu ísť robiť niečo iné, keď je ponorené do rozprávky. Preto je pre deti dôležitá predvídateľnosť, jasné pravidlá. Niekedy je to zase tak, že dieťa nechce ísť do škôlky/ školy, pretože doma mu je lepšie ako tam - preto sa hnevá, nechce odísť. Vtedy opäť potrebuje náš pokoj a podporu, aby sme jeho hnev zvládli a čo najviac v kľude pomenovali jeho emócie: “Vidím, že sa hneváš, lebo nechceš ísť do škôlky, ale ja musím ísť do práce.”

Ako na desaťročné dieťa, ktoré má “všetko v paži”, vysvetľujem, prosím, prehovávam, nakričím naň (to sa následne rozplače, že naň stále kričím), je mu všetko jedno, nič ho akoby nezaujíma? Máva dni, kedy pekne uprace, pomôže bez problémov doma, ale keď má “svoj deň”, tak vtedy s ním nič nepohne.

Tuto je ťažko odpovedať bez kontextu, potrebujem poznať prostredie v rodine, temperament dieťaťa. Môže byť, že to, čo od neho žiadate, nie je problém pre dieťa, napr. nevadí mu, že má v izbe neporiadok. V takomto prípade je dobré mať nastavené jasné hranice, že má síce svoju izbu, ale máme pravidlo, že cez víkend sa doma upratuje. Dobré je, keď je v tom aj “vzťahová” rovina, zapojíme sa do upratovania s ním, nenútime iba dieťa. Môžeme si z toho urobiť takú spoločnú chvíľu, napr. pustíme si hudbu a upratujeme spolu.

Dieťa je vtedy viac motivované, keď sa zapojí aj rodič. S tým poriadkom je to podobne ako s emóciami, je dôležité budovať návyky, 10. ročné dieťa ešte neupratuje všetko ako my dospelí. Tým, že ho učíme budovať si určité návyky ako sa to deje v našej rodine, tak tieto návyky sa stanú jeho súčasťou v dospelosti.

Veľakrát je to tiež tlak spoločnosti na rodičov, že v určitom veku má napr. vedieť upratať si izbu. Toto však opäť záleží iba od nás rodičov, že máme reálne očakávania od našich detí a  nemôžeme od nich očakávať, že budú robiť veci ako my a zároveň je na nás poradiť si s tlakom spoločnosti.

Ako zvládať každodenné hraničné situácie (nebiť lopatou auto, neísť s kladivom po okne, nehúpať sa na závese)? Vravíte, že treba predýchavať, ale kde je tá hranica, keď to už trvá rok, človek sa zamýšľa, či je to vôbec účinné, keď už veľakrát pomôže iba krik?

Okolo druhého roka dieťa svoj hnev ešte len objavuje a u temperamentných detí je veľmi intenzívny. Krikom síce zastavíte jeho činnosť, ale neučíte ho, ako narábať s hnevom.

Tam platí aj to, že treba predvídať dopredu, keď sa to dá, tak mu v danej činnosti zabránime. Malé deti nerozumejú dôsledkom, čo sa stane, keď napr. kladivom buchnú po okne, treba im preto ukázať, čo robiť môžu. Teda nie iba zakázať, ale ukázať, čo robiť môžu a zariadiť, aby priestor v ktorom sú, bol pre ne bezpečný.

Na ukľudnenie u detí pomáha buď fyzický kontakt, teda skľudnenie sa “cez rodiča”, keď sme dieťaťu nablízku a druhým regulátorom je pohyb. Čiže čím sú deti viac temperamentné, potrebujú viac fyzickej aktivity, aby to napätie z nich odišlo práve cez pohyb. A naozaj veriť, že je to iba obdobie a nebude to trvať naveky.

Kedy je čas vyhľadať odborníka? Dieťa má napríklad už 10 rokov a stále máva výrazné amoky a kedy by mal vyhľadať odborníka rodič (kričí každý deň, nevie sa tiež ovládnuť).

Keď je dieťa v školskom veku, tak by malo byť do istej miery schopné zvládať svoje emócie. Samozrejme, stále sa môže stať, že vybuchne, kričí, plače, to je úplne v poriadku. Ale pokiaľ v školskom veku máva dieťa veľké afekty a rodič si nevie poradiť, tak je dobré ísť sa poradiť s odborníkom, lebo tam už nemusí byť niečo v poriadku (môže to byť dieťa s neurodiverzitou alebo iné diagnózy).

Rodič môže vyhľadať odbornú pomoc, keď si uvedomuje, že nechce kričať na dieťa, nechce ho zbiť a snaží sa o to, ale napriek tomu stále na dieťa kričí - nevie si teda sám poradiť.  

Stretávam sa so situáciami, kedy rodičovi ako malému napr. zomrel súrodenec a keď nemá tento zážitok z detstva spracovaný, tak keď sa dieťa dostane do veku tohto súrodenca, tak rodič podvedome začne byť veľmi úzkostlivý, prehnane sa bojí, aby sa dieťaťu niečo nestalo. Preto je naozaj dobré, ak vtedy rodič vyhľadá psychoterapiu.

OZ Podpor MAmu

Spracovala: Monika Šuteková