Krik náš každodenný. Časť IV. - Krik a emócie rodičov

Rozhovor na túto tému sme uskutočnili s pani Mgr. Erikou Bílikovou.

Mgr. Bíliková je klinická psychologička a psychoterapeutka. Je súčasťou tímu Slovenského inštitútu v psychotraumatológii a EMDR terapii a súčasťou Dialógu - Slovenského inštitútu pre vzdelávanie v Gestalt psychoterapii. Venuje sa psychoterapii detí, teenagerov a taktiež psychoterapii dospelých. Pracuje aj s rodinami.

Keď sme si my, rodičia, nezažili od našich rodičov rešpektujúcu výchovu, ako to máme učiť naše deti?

Veľmi často sa stáva, že chceme vychovávať naše deti inak ako naši rodičia, čo je o dosť náročnejšie. To, v čom roky žijeme a vidíme, sa nám oveľa ľahšie opakuje, lebo sa to do nás “pečatilo”. Ak to chceme robiť inak, vyžaduje to vtedy viac úsilia a energie. 

Prvoradé je naučiť sa zvládať svoje vlastné emócie, aby sme mohli viac s kľudom, rešpektujúco vychovávať naše dieťa a naučiť ho narábať s jeho emóciami. Keď máme rôzne náročné zážitky z detstva (rodičia nereagovali na náš plač, dostali sme bitku), tak krik nášho dieťaťa  v nás môže spustiť silné telesné, emočné reakcie, ktorým nerozumieme a automaticky reagujeme podľa toho, čo sme už zažili (ako reagovali na nás naši rodičia). Ak si s tým nevieme poradiť sami,  je fajn skúsiť psychoterapiu.

Rodičia často cítia veľký tlak, aby boli čo najlepšími, najdokonalejšími rodičmi. Psychoanalytik Dr. Donald Winnicott uviedol pojem “dosť dobrá matka”, teda stačí byť dosť dobrými rodičmi, netreba byť najlepšími. Deti nepotrebujú perfektných rodičov, pretože to býva dosť zaťažujúce, rodičia tým na seba vyvíjajú veľký tlak. Stačí byť dobrým rodičom, to znamená - byť na svoje dieťa naladený, keď vidíme, že sa hnevá, necíti sa dobre, tak mu byť na blízku, aby sa necítilo opustené.

Dnes sa veľa hovorí o vzťahovej väzbe - rodičovský vzťah k dieťaťu. Od tejto vzťahovej väzby sa odvíja celý náš ďalší život - aké vzťahy vieme nadväzovať s rovesníkmi, ako si vieme nájsť kamarátov, partnera, ako fungujeme v partnerskom vzťahu, ako celkovo fungujeme v živote. Najlepšia z nich je bezpečná vzťahová väzba: vieme sa naladiť na svoje dieťa. 

Dieťa vidí, že my zvládame svoje emócie a učíme ho zvládať tie jeho, vieme ho počúvať, keď ho niečo bolí, tak sa oň postaráme, keď sa bojí, tak mu dáme pocit bezpečia. To neznamená, že ho nadmerne ochraňujeme, ale stále sme akoby v pozadí a dieťa vie, že keď sa mu stane niečo nepríjemné, náročné v škôlke/ škole, tak doma sme tam pre neho, aby mohlo svoje emócie vyventilovať. Keď dieťa vyrastie v bezpečnej vzťahovej väzbe, tak je “odolnejšie” aj v náročných situáciách a je aj viac odolné voči psychickým ťažkostiam.

Deti s bezpečnou vzťahovou väzbou majú v dospelosti menej depresií, uzkostí, psychiatrických diagnóz. Toto znamená byť dobrým rodičom - mať s dieťaťom bezpečnú vzťahovú väzbu a to je najlepšia investícia pre naše deti do budúcna.

Keď sa už stane, že na dieťa nakričíme, čo potom? Keďže veľa rodičov potom upadne do sebaobviňovania, že sú zlí rodičia a trápia sa preto.

Platí, že aj my - rodičia, sme ľudia a toto sa stane každému z nás, keď sa dostaneme do nejakého emocionálneho vypätia a sme v strese. Vtedy je pri takýchto blízkych vzťahoch dôležité, že hoci príde krik a výbuch, následne príde aj náprava a obnova spojenia vo vzťahu.

Toto si dieťa tiež potrebuje zažiť -zakričíme naň a následne oľutujeme, čo sme povedali a dieťaťu sa ospravedlníme: “Je mi ľúto, že som kričala a nezvládla som situáciu.” Treba povedať, že nás to naozaj úprimne mrzí. Dieťa vtedy vidí, že sa vieme ospravedlniť, priznať si chybu a to je tiež niečo, čo chceme naučiť naše deti - aj keď sa zachovajú nevhodne, tak budú vedieť prísť a ospravedlniť sa a takto ich učíme riešiť konflikty aj v dospelosti.

Viete odporučiť pre rodičov nejaké techniky na ovládanie sa, upokojenie sa, aby sme na dieťa nekričali, keď už cítime, že je daná situácia neúnosná?

Teraz nepoviem nič nové, takú bežnú radu a to je, zhlboka sa predýchať. Keď sme naozaj veľmi nehnevaní, tak tým, že začneme zhlboka predýchavať (môžeme si pomôcť aj počítaním, čím “zapneme” rozmýšľajúci mozog), sa nám postupne ukľudní aj emocionálna časť mozgu.

Asi úplne najrýchlejší spôsob ako sa upokojiť je tzv. dýchanie do brucha a k tomu počítanie, napr. do desať. Týmto ľahko ukľudníme seba a je dobré toto učiť aj deti, aby tiež získali túto zručnosť ako sa upokojiť.

Druhá metóda je, že sa trikrát nadýchneme zhlboka a ten posledný nádych je akoby dvakrát nachýdnutie (nachýcheme sa a následne sa ešte hneď za tým nadýchneme) a tým zaplníme vzduchom celé pľúca a následne vydýchneme, tzv. cyklické dýchanie. Týmto sa nám v mozgu hneď zapne systém upokojenia sa a je to naozaj veľmi rýchly spôsob ako ukľudniť svoju silnú emóciu.
Niekedy, keď ani toto nepomôže, lebo emócie sú silné, tak môže pomôcť trochu sa vzdialiť z danej situácie. Samozrejme, nenecháme dieťa samé, odídeme iba zopár metrov alebo na chvíľu do vedľajšej miestnosti (aby to podľa veku dieťaťa bolo bezpečné).

Ďaľšia veľmi dobrá metóda na upokojenie sa, keď sme veľmi nahnevaný (hnev - sympatiková reakcia mozgu), tak pomáha akýkoľvek pohyb, napr. párkrát sa rýchlo prejdeme hore-dole. Striedavý pohyb/ chôdza upokojuje náš nervový systém a teda chôdzou sa tiež vieme ľahko ukľudniť. Prof. Daniel Siegel dáva tiež doporučenia, že intenzívnu telesnú reakciu hnevu môžeme upokojiť aj cvičením - urobíme napr. pár výskokov.
Je dôležité, aby sme deti učili ovládať ich emócie, ale takisto aj emócie pomenovať, rozoznávať. Toto deti ešte nevedia, preto veľa kričia, plačú, behajú a potrebujú od nás počuť: “Vidím, že sa hneváš. Vidím, že sa tešíš. Vidím, že sa bojíš.” Týmto dostávajú správu - ten môj stav teraz je hnev, radosť a tým sa učia, aká je to emócia. Potom už v staršom veku nebudú potrebovať toľko kričať, ale povedia, teraz sa hnevám, bojím sa.
Keď toto deti učíme, tak im pomáhame budovať aj empatiu, napr. povieme niečo o sebe (som šťastná, darilo sa mi v práci) alebo o niekom inom: “Videla si tú tetu v obchode, bola nejaká smutná? Čo myslíš, čo sa jej stalo?” Alebo keď sa dieťa nahnevalo, tak síce v najväčšom hneve nevnímajú nič, nedá sa s nimi rozprávať, ale keď už hnev odznie, tak sa môžeme spýtať: “Čo ťa tak nahnevalo? Poďme sa o tom porozprávať.” Čiže aj takto sa deti učia empatií, rozumieť sebe a zároveň aj ostatným.

Spomínali ste ako jednu z techník na upokojenie rýchlu chôdzu. Môže byť takáto technika upokojenia sa napr. pre teenagera búchanie do boxovacieho vreca?

Áno, môže to byť jeden zo spôsobov upokojenia sa. Hnev je naozaj silná emócia, silné napätie, ktoré sa nahromadí v tele a potrebujeme mať svoj spôsob ako ho dostať von.

Pokiaľ by sme hnev iba stále v seba zadržiavali, môže sa to prejaviť v podobe napr. psychosomatických ťažkosti. Niekomu môže pomôcť buchnúť do vankúša, prejsť sa, čmárať po papieri, teda mať nejaký adekvátny spôsob, aby ním nebolo nakričanie na blízku osobu. Preto si treba osvojiť vlastné spôsoby zvládania hnevu a toto je tiež niečo, čo deti s nami zažívajú. Je v poriadku, keď vidia, že sa nahneváme, pretože je to prirodzená emócia. Emócie nie sú “naši nepriatelia”, ale sú našim kompasom, aby sme rozoznávali ako sa cítime. Hnev je dôležitý, aby sme sa vedeli ochrániť, zastať si svoje hranice, postaviť sa za seba a bez hnevu by to nebolo  možné.

Ako vysvetliť dieťaťu, keď bolo svedkom, že sme kričali na niekoho iného (rodičia sa hádajú, kričíme na niekoho napr. do telefónu)?

Bohužiaľ, veľa detí vyrastá v prostredí, kde sa veľa kričí. Je úplne iné, keď občas zakričíme na dieťa a potom príde náprava, ako keď deti vyrastajú v permanentnom kriku, čo má veľký dopad na ich psychiku. Vieme, že keď sme v strese, či už dospelí alebo deti, vylučuje sa nám hormón stresu - kortizol. Veľké množstvo kortizolu je toxické pre mozog a preto čím viac má dieťa tohto hormónu, jeho nervový systém sa vyvíja úplne inak. Nevyvíjajú sa im dobre kognitívne funkcie, deti zaostávajú v učení, majú ťažkosti v sociálnych vzťahoch. Výskumy a štúdie dokázali, že deti z “kričiaceho” prostredia majú v dospelosti viac depresií, úzkostí, rôznych psychosomatických ťažkostí.

Keď už prebehne nejaká hádka a dieťa bolo jej svedkom, tak treba dieťaťu povedať, že niekedy sa stane, že sa aj my dospelí pohádame, ale nebolo to o ňom, pretože deti do približne 7. rokov vnímajú svet veľmi egocentricky, myslia si, že všetko sa deje kvôli nim. Čiže čím je dieťa menšie a vidí, ako sa rodičia hádajú, tak si myslí, že za to nejakým spôsobom môže. Veľakrát pracujem s dospelými, ktorí vyrastali v prostredí, kde sa veľa kričalo alebo kde bolo aj násilie, a stále im zostal pocit, že za to mohli oni. Preto je veľmi dôležité deťom povedať, že nemôžu za hádky svojich rodičov.

Ako vysvetliť dieťaťu, keď kričí pani učiteľka (v škole/ škôlke)?

Toto je tiež realita, že my sa síce snažíme na dieťa doma kričať čo najmenej, zvládať emócie hnevu, ale zažije krik inde. Dôležité je, aby dieťa vedelo, že nám o tom môže doma povedať, keď napríklad po ňom pani učiteľka kričala a nenesie si tento zážitok iba v sebe. My mu potom môžeme povedať, že je nám to ľúto, keď naňho kričala. Atmosféru doma ovplyvniť môžeme, ale nie v iných prostrediach, kde sa dieťa pohybuje. Dôležité je, že podporíme, podržíme dieťa, že takto by sa ľudia k sebe nemali správať. Môžeme pomáhať dieťaťu budovať empatiu aj tým, že sa opýtame, prečo si myslí, že pani učiteľka mohla kričať - môže byť unavená, niečo sa jej deje v živote, aj dieťa možno niečo napadne.

Takže naozaj je to akoby “vysoká škola komunikácie pre rodičov” a hlavne asi trpezlivosti, keď to tak môžeme zhrnúť.

Áno, je naozaj tak, a čím viac je dieťa temperamentnejšie, tým viac trpezlivosti treba, je to vtedy náročnejšie. Ja mám tri deti a druhé je veľmi temperamentné. Často sme s manželom spolu doma predýchavali, keď už nič iné nepomohlo. A teraz, ako je staršia (13 rokov), tak už vie dobre regulovať svoje emócie. Dôležité je aj to, aby boli rodičia vo výchove jednotní. Býva náročné, keď sú rodičia z veľmi odlišných prostredí. Pokiaľ sa rodičia nevedia zhodnúť, tak stále je pre dieťa lepšie, keď aspoň u jedného rodiča vidí, že sa to dá robiť inak, že sa emócie dajú zvládať.

OZ Podpor MAmu

Spracovala: Monika Šuteková